Viktor Korba iba ako 25-ročný absolvent dotiahol náročnú rekonštrukciu národnej kultúrnej pamiatky do úspešného finále. „Tá stavba je naozaj krásna. Z môjho pohľadu má potenciál stať sa výstavným klenotom tejto firmy." Prečítajte si rozhovor s našim Construction Consultantom Viktorom Korbom.
Začnime pekne od začiatku. Aké boli tvoje začiatky v Penta Real Estate?
Ja som do PRE prišiel ako trainee na dva mesiace po bakalárskych štátniciach získať nejakú prax s tým, že „však ma tu niečo naučia“. Nikoho som tu nepoznal, nikto nevedel čo viem a či vôbec niečo viem. Postupne sa mi podarilo ukázať, že niečo málo predsa len viem. Začali prichádzať komplikovanejšie úlohy typu „tu máš problém a choď ho vyriešiť“. No a ja som ho buď vyriešil dobre alebo som ho nevyriešil dobre. Nechali ma vytrápiť sa, aj keď kolegovia boli od začiatku veľmi nápomocní. Bol to, a stále je, zaujímavý tím ľudí, o ktorých sa človek vedel oprieť vždy, keď bolo treba. Nakoniec som ako trainee ostal až dva roky.
Z dvoch mesiacov na dva roky?
No po tých dvoch mesiacoch, keď som mal končiť, som začal byť asi viac prínosom ako guľou na nohe. Predĺžili mi zmluvu a ako trainee som tu bol dva roky až do inžinierskych štátnic. Postupne som mal viac a viac zodpovednosti. Zo začiatku som venoval strašne veľa času práve sanácii obvodového plášťa pamiatky – každú jednu tehlu, ktorú sme vymenili, som fyzicky prešiel po lešení, poklepal po nej kladivom a vybral, ktoré tehly sa budú meniť a postupne som ich zakresľoval. Boli to obrovské hodiny a hodiny práce, ktoré som mal odrobené v podstate priamo na lešení.
Ktorá časť stavby je pre teba najväčšou výzvou?
Papiere.
Papiere?
Papiere sú pre mňa určite najväčšou výzvou. Asi nie je tajomstvom, že nie vždy mi administratíva ide od ruky a že sa všetky naše korporátne postupy učím za behu, spravidla na vlastných chybách. Tým, že som tu prácu v podstate zdedil a nasadol na rozbehnutý vlak, je to pre mňa veľké trápenie. Kým som bol ešte trainee, pripravoval som podklady pre manažérov. Teraz ale zrazu nepripravujem iba podklad, ale musím si ho sám aj vedieť obhájiť. Tá administratíva, kedy všetko treba spracovať, vyhodnotiť, popodpisovať, urobiť, oskenovať, založiť, objednať ale najmä ustrážiť, aby všetky tie tabuľky a doklady na konci dňa sedeli, to je skutočne najväčšia výzva. A ja mám pocit, že nech urobí človek čokoľvek, ono to už nikdy úplne sedieť nebude.
Je Jurkovičova Tepláreň tvoja osudová stavba?
Veľmi pravdepodobne áno. Myslím si, že nebehá po svete, a určite nie po Slovensku, veľa 25 ročných ľudí, ktorí sú rok inžiniermi a majú možnosť viesť (ak to tak pri všetkej skromnosti môžem povedať) takúto nádhernú a komplikovanú stavbu. V podstate to, čo tu dnes robím – vediem ju najlepšie ako viem, samozrejme na základe usmernení, pokynov a odborného vedenia projektového manažéra, ďaleko presahuje nejaké predstavy o tom, čo budem robiť rok po škole.
Čiže si v podstate z pozície traineeho prešiel rovno na vedúceho stavby.
Vieme to tak povedať, áno. Po troch rokoch v Pente ma povýšili na pozíciu construction consultanta, ale vo vzťahu k Pamiatke zastávam aj úlohy construction managera, pretože pôvodní kolegovia, čo to mali na starosti, tu už nepracujú. Dnes by sa dalo povedať, že som jeden z mála, a za stavbu úplne jediný, kto je s týmto projektom od prvého dňa na stavbe. Vždy tu ale mám starších kolegov z iných projektov, s ktorými sa viem poradiť. Tá dôvera vo mňa zo strany vedenia je dosť rozsiahla na to, aby ma nechali samostatne pracovať (čo si naozaj veľmi vážim) a s tou dôverou ide ruka v ruke aj rozumná miera chybovosti. Každý robí chyby a ten, kto chyby nerobí, nerobí nič.
„Jurkovičova Tepláreň je klenotom tejto firmy“
Tá stavba je naozaj krásna. Z môjho pohľadu má potenciál stať sa výstavným klenotom tejto firmy. Je to niečo úplne iné ako štandardný projekt na holej lúke, staviame v pôvodnej budove národnej kultúrnej pamiatky. Rekonštruujeme industriálny objekt, ktorý ma priznané stropy, presklený výťah, máme pôvodnú strešnú konštrukciu, reštaurovaný žeriav vo vnútri a najmä pôvodné zásobníky na uhlie. Je tam veľmi veľké množstvo technológií, napriek tomu, že je to historická pamiatka. Je navrhnutá tak, aby mala prevádzkové parametre modernej budovy – obrovské množstvo chladenia a vzduchotechnických jednotiek je umiestnené napríklad aj vo vedľajšom objekte parkovacieho domu.
Táto stavba mi priniesla veľa zážitkov a peripetií. To množstvo vecí, ktoré som mal a stále mám možnosť sa učiť, by mi mohli závidieť mnohí kolegovia a spolužiaci. Som veľmi vďačný, že som sa dostal k veľmi širokému záberu, lebo tu sme robili naozaj takmer všetko – od rôznych technológii sanácie poškodených múrov, cez špeciálne zakladania, hrubú stavbu v interiéry pôvodnej stavby, až po samotný fit out. Dnes riešime koberce a parkety a ja mám tú možnosť, resp. nutnosť, rozumieť sa aspoň rámcovo do všetkého a tým sa človek veľmi veľa naučí.
Kde si študoval? Sleduje škola tvoje úspechy?
Som stavebný inžinier. Vyštudoval som 4 ročného bakalára v odbore pozemné stavby a architektúra na stavebnej fakulte STU v Bratislave. Inžiniera som si robil na katedre technológií stavieb. Stále pre školu organizujeme exkurzie aj fyzicky sem na stavby. Asi registruje, lebo vraj som „úspešný absolvent“ – povedali.
Vyber jednu časť Teplárne, ktorú máš najradšej.
Najviac lásky som venoval starým tehlám a primurovkám, ktoré sme z nich robili v interiéri. Jednak to bolo veľmi drahé dielo, no zároveň veľmi záslužné. Fascinuje ma, ako je každý detail tých tehlových stien domyslený. Čo sa samozrejme odzrkadlilo aj na cene a čase realizácie – je to jedna z najdrahších častí celej stavby. To bola naozaj pekná robota, dlhá ale pekná.
Tepláreň ti bude chýbať, čo?
Ale áno, za chvíľku ju dokončíme, otvoríme a pôjdeme ďalej. Určite mi bude chýbať. Latku „zaujímavosti“ nastavila veľmi vysoko, ale každý projekt je svojim spôsobom zaujímavý do takej miery, ako si ho zaujímavým spravíme. V každom prípade nám ale asi najbližšiu dobu nehrozí, že pôjdeme realizovať ďalšiu pamiatku, takže ma čaká pravdepodobne zásadná zmena. Veci na tejto stavbe boli vždy veľmi špecifické, niektoré som robil aj vlastnými rukami – aj keď dnes by sa to dalo nazvať manažérskym zlyhaním, pretože našou úlohou nie je fyzicky robiť, ale zabezpečiť aby „bolo urobené“. Tu čestne priznávam, že pár krát sa stalo, že som v tomto smere zlyhal. Keď musíš, tak spravíš.
Boli to pre teba stresujúce tri roky?
Strašne. (smiech) Tá stavba je ako dieťa. Raz je to fajn, super, tešíme sa. Potom z ničoho nič začne z nie úplne známej príčiny plač, krik, chaos a strach. Pre mňa to je veľmi stresujúce už len v tom, že sa rieši veľa vecí naraz. Už posledný rok sa nehrám na žiadnu štandardnú pracovnú dobu. A pre mňa je asi úplne najhoršie, že ten stres nikdy nekončí – je tiahly a postupne sa stupňuje.
Koľko hodín týždenne tráviš na stavbe?
Ťažko povedať ale v zásade niekedy aj viac ako 12 hodín denne. Ale je to aj preto, že mám tu stavbu jednoducho rád. Úloha je jasná – stavbu treba dokončiť. Mám to rád, som mladý človek, deti mi doma neplačú, takže si nesťažujem. Tak ako raz Juraj Nevolník pekne povedal „Je to stavba raz za život“ a tak ako sa dobre našliaplo, tak dobre ju chceme aj dokončiť. Ale teším sa aj na to, keď si zoberiem voľno, ktoré som si dlhšiu dobu nezobral. Ale vidíš, ako to tu chodí – už len za ten krátky čas čo si tu snažíme niečo povedať, mi milión krát niekto otvorí dvere aby sa ma niečo opýtal.
Ten stres ti asi prospieva, pôsobíš vyrovnane.
Ja som v podstate šťastný človek. Okrem tejto stavby mám koníčka, ktorý mi je zároveň ďalším zamestnaním. Od 15 rokov robím na Červenom kríži ako dobrovoľník a už pomaly piaty rok som zamestnaný ako vodič záchrannej zdravotnej služby.
Kedy to, prosím ťa, stíhaš?
Cez víkendy. Keď ti cez víkend pošlú sanitku, tak v nej možno prídem ja. Robím to preto, lebo to dáva zmysel. Externe študujem urgentnú zdravotnú starostlivosť a keď ju dokončím, bude zo mňa zdravotnícky záchranár.
Asi máš výborný time management.
My všetci ten čas máme. Ale je pravda, že momentálne nemám moc iný spoločenský život. Zo stavby domov, z domu na stavbu. A cez víkend ťahám služby na záchranke, lebo práve tá záchranná služba je pre mňa paradoxne relaxom.
Zo stresu do stresu.
Záchranná služba je sama o sebe veľmi stresové zamestnanie. Človek tam zažije veľa silných momentov, rôzne ľudské trápenia, tragédie alebo naopak radosti. Ale je to úplne iná forma stresu – taká, s ktorou viem veľmi dobre pracovať. To, čo robíme tam, mi dáva zmysel a dáva to zmysel ihneď. Tam si postavená pred problém, ktorý v rámci veľmi obmedzených možností riešiš, a keď sa podarí (lebo nie vždy sa podarí), niekomu pomôžeš – zachrániš život. V každom prípade, nech to znie akokoľvek hrubo, ten problém tam na mieste skončí. Čiže všetko to je krátke ale intenzívne. A hlavne rýchle. Zatiaľ čo na stavbe je to nikdy sa nekončiaci a rozvláčny problém. Sú tu veci, ktoré sa ťahajú mesiace a nosíš si ich domov. Zo záchranky si nesiem so sebou domov veci tiež, ale už tak inak. Samozrejme aj stavba má nádherný zmysel, keď jedného dňa bude hotová a ukážem ľudom, na čom som sa svojou troškou podieľal. Je to obrovský kus roboty naozaj mnohých ľudí. Musím ale povedať, že zatiaľ nepoznám krajší pocit, ako keď niekoho zoberieš hrobárovi z lopaty. Takže obe tieto práce sú síce relatívne ťažké, ale mimoriadne zaujímavé.
